Myslím, že väčšina ľudí sa stretla s tvrdením, že
existencia utopistickej spoločnosti je nemožná. Mám však dojem, že podstatne menej z nás má jasnú predstavu, prečo tomu
tak je. Podľa môjho názoru na to dokáže veľmi pekne a názorne zodpovedať
napríklad teória evolučne stabilných stratégií.
Predstavme si na začiatok nejakú tú utopistickú spoločnosť. V našej ukážkovej Utópii si budú všetci
rovní, budú si nezištne pomáhať, všetok majetok bude spoločný, pričom každý si
bude brať len toľko koľko potrebuje. Proste klasika, a aby toho nebolo málo, predpokladajme tiež, že priemerný človek v takejto spoločnosti je
najšťastnejší, najbohatší a najzdravší zo všetkých potenciálne
existujúcich spoločností. Prvý problém, s ktorým by sa naša utopická
spoločnosť pravdepodobne stretla, by bolo to, ako by ju vnímali susedné krajiny,
no keďže túto otázku teraz riešiť nechcem, naša utopická spoločnosť je
celosvetová a každý jeden človek žijúci človek na Zemi je jej súčasťou.
Prečo teda musí nevyhnutne stroskotať? No preto, že to nie je evolučne stabilná
stratégia a to ani zďaleka.
Za evolučne stabilnú stratégiu sa považuje stratégia, ktorá
akonáhle prevládne v populácii, bude za každej situácie úspešnejšia, než
ktorákoľvek iná stratégia (Maynard Smith & Price 1973).
Aby sme si to lepšie vysvetlili, pokúsme sa na chvíľu zabudnúť
na našu utópiu a vysvetlime si, o čo v tých evolučne stabilných
stratégiách ide, na klasickom príklade. Predstavme si veľmi zjednodušený model súťaženia
dvoch stratégií, pričom každá stratégia reprezentuje typ správania, ktorým sa
odlišní príslušníci jedného druhu môžu správať, nazvime ich obrazne model
„holubice“ a model „jastraba“. Tieto dve stratégie sa uplatňujú, keď sa
dvaja jedinci stretnú nad kusom potravy alebo iným vzácnym zdrojom. Ak sa
stretnú dve holubice, rozdelia sa. V prípade, že sa stretnú dvaja jastrabí jedinci pobijú sa, víťaz získa celú potravu a porazený len prípadné zranenia. Ak
sa stretne holubica s jastrabom, holubica ujde a jastrab získa bez
boja všetku potravu, holubica však neutrpí žiadne zranenia. Zmeny vo frekvencii
oboch stratégií závisia od toho, ako úspešne sa darí ich nositeľom
v porovnaní s ostatnými členmi populácie, teda podľa toho, koľko
potravy si zo vzájomných stretov odnesú. Už z úvodného opisu týchto
stratégií je jasné, že ani jedna z nich nie je evolučne stabilná. Totiž
v prípade, že prevládne v populácii model „holubice“ situácia pre
akéhokoľvek „jastraba“, ktorý do nej zavíta, sa stane priam ideálna, pri každom
strete získa bez boja všetko jedlo. Následkom toho sa začne v populácii tento
model prudko šíriť, no čím viac jedincov ho bude zastávať, tým menej bude výhodný,
až nastane situácia, že stratí všetky svoje výhody. Totiž dostať občas všetko
jedlo bez boja nie je výhoda, keď približne rovnako často narazíte na iného jastraba a dajme tomu,
že v polovici prípadov získate všetko, ale získať to so zraneniami nie je
úplne ideálne a už dupľom nie je dobré odísť hladný a zranený. To už
sa viac oplatí byť holubicou, ktorá ostane iba hladná. V prípade, že
v populácii prevládnu jastraby, stane sa naopak oveľa výhodnejšie byť
holubicou, pretože je vždy lepšie ostať hladný ako byť občas najedený
a v kuse doráňaný, navyše nejaké to jedlo, pri ktorom vás nikto
nezastihne sa tiež občas nájde (časté strety asi nebudú veľmi dobre vplývať na
celkovú veľkosť populácie) a tak od hladu neumriete. Samozrejme, čím viac
holubíc začne pribúdať, tým menej bude výhodné byť holubicou. Za takýchto
okolností nastane akási rovnováha v počte jastrabov a holubíc, ktorá sa po
jej narušení vždy časom obnoví. Žiadny z týchto dvoch modelov však nemôže
trvalo prevládnuť, a preto nie je evolučne stabilným. Evolučne stabilné
stratégie totiž prakticky nikdy nie sú takéto extrémy, väčšinou sú kombináciou prinajmenšom dvoch rôznych reakcií na podnet - napríklad
v prítomnosti týchto dvoch stratégií by evolučne stabilná stratégia bola:
správaj sa ako jastrab s frekvenciou x a ako holubica
s frekvenciou 1 -x. Samozrejme, ak pripustíme aj existenciu alternatívnych
stratégií, napríklad takej, v ktorej jedinec tak ako pri strete s iným
nad potravou síce zaútočí, ale v prípade, že sa začne druhý jedinec brániť
ujde, získame oveľa zaujímavejšie výsledky, ktoré sa realite podobajú oveľa viac
a model, ktorý sa po matematickom vyhodnotení pomocou matice strát
a ziskov ukáže ako evolučne stabilný, býva prakticky vždy podstatne
sofistikovanejší ako „dobrá“ holubica a „zlý“ jastrab.
Teraz si znova spomeňme na našu Utópiu zo začiatku. Takáto
spoločnosť je spoločnosťou plnou holubíc. Akokoľvek dobre by sa jej členovia mohli mať, vždy sa bude mať
najlepšie ten, čo začne jej výhody zneužívať a profit na takomto správaní
je natoľko vysoký, že mu nie je možné zabrániť a teda by dokázal takúto
spoločnosť veľmi rýchlo celú rozložiť na niečo, čo by sa už utópiou nazvať
nedalo. Mnoho ľudí sa po takomto vyhlásení iste zamyslí nad tým, ako by sa dali
spoločné zdroje, či „žiadúce“ správanie kontrolovať. Správna odpoveď je nijako -
akonáhle sa vytvorí skupina kontrolórov, vytvorí sa spoločenská hierarchia,
ktorá dáva dôveru a moc „strážcom“. Problém však spočíva v jednoduchej
otázke, „Kto bude strážiť strážcov?“. V spoločnosti, ktorá sa delí na tých, ktorí
sú kontrolovaní a tých čo kontrolujú (a pritom je úplne jedno koľko
stupňov kontroly existuje), budú vždy existovať ľudia, ktorí si vďaka svojmu
postaveniu budú môcť, aspoň do istej miery, dovoliť porušovať pravidlá a v žiadnej
spoločnosti to nie je také výhodné ako v tej, kde ich všetci ostatní
dodržujú. Samozrejme, že ideály dokážu niektorým ľudom pomôcť ubrániť sa
pokušeniu profitovať na úkor druhých. Problém však je v tom, že vždy sa
nájde aspoň jeden človek, ktorého ideály až také silné nie sú, nevyhnutne sa
k nemu začnú pridávať ďalší ľudia a utópia sa rýchlo premení na niečo
bežnejšie.
Zdroj: Maynard Smith, J. & Price, G.R. (1973): The logic of animal conflicts. Nature 246, 15-18