utorok 29. novembra 2011

Prečo utópie nemôžu prežiť?


Myslím, že väčšina ľudí sa stretla s tvrdením, že existencia utopistickej spoločnosti je nemožná.  Mám však dojem, že podstatne menej z nás má jasnú predstavu, prečo tomu tak je. Podľa môjho názoru  na to dokáže  veľmi pekne a názorne zodpovedať napríklad teória evolučne stabilných stratégií.

Predstavme si na začiatok nejakú tú utopistickú spoločnosť.  V našej ukážkovej Utópii si budú všetci rovní, budú si nezištne pomáhať, všetok majetok bude spoločný, pričom každý si bude brať len toľko koľko potrebuje. Proste klasika, a aby toho nebolo málo, predpokladajme tiež,  že priemerný človek v takejto spoločnosti je najšťastnejší, najbohatší a najzdravší zo všetkých potenciálne existujúcich spoločností. Prvý problém, s ktorým by sa naša utopická spoločnosť pravdepodobne stretla, by bolo to, ako by ju vnímali susedné krajiny, no keďže túto otázku teraz riešiť nechcem, naša utopická spoločnosť je celosvetová a každý jeden človek žijúci človek na Zemi je jej súčasťou. Prečo teda musí nevyhnutne stroskotať? No preto, že to nie je evolučne stabilná stratégia a to ani zďaleka. 

Za evolučne stabilnú stratégiu sa považuje stratégia, ktorá akonáhle prevládne v populácii, bude za každej situácie úspešnejšia, než ktorákoľvek iná stratégia (Maynard Smith & Price 1973).

Aby sme si to lepšie vysvetlili, pokúsme sa na chvíľu zabudnúť na našu utópiu a vysvetlime si, o čo v tých evolučne stabilných stratégiách ide, na klasickom príklade. Predstavme si veľmi zjednodušený model súťaženia dvoch stratégií, pričom každá stratégia reprezentuje typ správania, ktorým sa odlišní príslušníci jedného druhu môžu správať, nazvime ich obrazne model „holubice“ a model „jastraba“. Tieto dve stratégie sa uplatňujú, keď sa dvaja jedinci stretnú nad kusom potravy alebo iným vzácnym zdrojom. Ak sa stretnú dve holubice, rozdelia sa. V prípade, že sa stretnú dvaja jastrabí jedinci  pobijú sa, víťaz získa celú potravu a porazený len prípadné zranenia. Ak sa stretne holubica s jastrabom, holubica ujde a jastrab získa bez boja všetku potravu, holubica však neutrpí žiadne zranenia. Zmeny vo frekvencii oboch stratégií závisia od toho, ako úspešne sa darí ich nositeľom v porovnaní s ostatnými členmi populácie, teda podľa toho, koľko potravy si zo vzájomných stretov odnesú. Už z úvodného opisu týchto stratégií je jasné, že ani jedna z nich nie je evolučne stabilná. Totiž v prípade, že prevládne v populácii model „holubice“ situácia pre akéhokoľvek „jastraba“, ktorý do nej zavíta, sa stane priam ideálna, pri každom strete získa bez boja všetko jedlo. Následkom toho sa začne v populácii tento model prudko šíriť, no čím viac jedincov ho bude zastávať, tým menej bude výhodný, až nastane situácia, že stratí všetky svoje výhody. Totiž dostať občas všetko jedlo bez boja nie je výhoda, keď približne rovnako často  narazíte na iného jastraba a dajme tomu, že v polovici prípadov získate všetko, ale získať to so zraneniami nie je úplne ideálne a už dupľom nie je dobré odísť hladný a zranený. To už sa viac oplatí byť holubicou, ktorá ostane iba hladná. V prípade, že v populácii prevládnu jastraby, stane sa naopak oveľa výhodnejšie byť holubicou, pretože je vždy lepšie ostať hladný ako byť občas najedený a v kuse doráňaný, navyše nejaké to jedlo, pri ktorom vás nikto nezastihne sa tiež občas nájde (časté strety asi nebudú veľmi dobre vplývať na celkovú veľkosť populácie) a tak od hladu neumriete. Samozrejme, čím viac holubíc začne pribúdať, tým menej bude výhodné byť holubicou. Za takýchto okolností nastane akási rovnováha v počte jastrabov a holubíc, ktorá sa po jej narušení vždy časom obnoví. Žiadny z týchto dvoch modelov však nemôže trvalo prevládnuť, a preto nie je evolučne stabilným. Evolučne stabilné stratégie totiž prakticky nikdy nie sú takéto extrémy, väčšinou sú kombináciou prinajmenšom dvoch rôznych reakcií na podnet - napríklad v prítomnosti týchto dvoch stratégií by evolučne stabilná stratégia bola: správaj sa ako jastrab s frekvenciou x a ako holubica s frekvenciou 1 -x. Samozrejme, ak pripustíme aj existenciu alternatívnych stratégií, napríklad takej, v ktorej jedinec tak ako pri strete s iným nad potravou síce zaútočí, ale v prípade, že sa začne druhý jedinec brániť ujde, získame oveľa zaujímavejšie výsledky, ktoré sa realite podobajú oveľa viac a model, ktorý sa po matematickom vyhodnotení pomocou matice strát a ziskov ukáže ako evolučne stabilný, býva prakticky vždy podstatne sofistikovanejší ako „dobrá“ holubica a „zlý“ jastrab.

Teraz si znova spomeňme na našu Utópiu zo začiatku. Takáto spoločnosť je spoločnosťou plnou holubíc. Akokoľvek dobre by sa  jej členovia mohli mať, vždy sa bude mať najlepšie ten, čo začne jej výhody zneužívať a profit na takomto správaní je natoľko vysoký, že mu nie je možné zabrániť a teda by dokázal takúto spoločnosť veľmi rýchlo celú rozložiť na niečo, čo by sa už utópiou nazvať nedalo. Mnoho ľudí sa po takomto vyhlásení iste zamyslí nad tým, ako by sa dali spoločné zdroje, či „žiadúce“ správanie kontrolovať. Správna odpoveď je nijako - akonáhle sa vytvorí skupina kontrolórov, vytvorí sa spoločenská hierarchia, ktorá dáva dôveru a moc „strážcom“. Problém však spočíva v jednoduchej otázke, „Kto bude strážiť strážcov?“. V spoločnosti, ktorá sa delí na tých, ktorí sú kontrolovaní a tých čo kontrolujú (a pritom je úplne jedno koľko stupňov kontroly existuje), budú vždy existovať ľudia, ktorí si vďaka svojmu postaveniu budú môcť,  aspoň do istej miery, dovoliť porušovať pravidlá a v žiadnej spoločnosti to nie je také výhodné ako v tej, kde ich všetci ostatní dodržujú. Samozrejme, že ideály dokážu niektorým ľudom pomôcť ubrániť sa pokušeniu profitovať na úkor druhých. Problém však je v tom, že vždy sa nájde aspoň jeden človek, ktorého ideály až také silné nie sú, nevyhnutne sa k nemu začnú pridávať ďalší ľudia a utópia sa rýchlo premení na niečo bežnejšie.

Zdroj: Maynard Smith, J. & Price, G.R. (1973): The logic of animal conflicts. Nature 246, 15-18

2 komentáre:

  1. Johnny: Zajímavé, logické a kus pravdy v tom je. Ale zas tak jednoduché to zase není. Zkusím použít protipříklad. Kdysi rozhodovala víc hrubá síla, tak jak to popisujete ve své úvaze. Dnes ale přece hrubá síla nehraje tak výraznou roli, aspoň mezi obyčejnými obyvateli ne. Takže rovnováha sil se změnila a nastalo něco, co bychom dřív mohli právem nazývat utopií. Samozřejmě můžete namítnout, že dodržování zákona si vynucuje stát, a to silou. Což je pravda, ale ne vždy. Většina lidí nebije slabší jedince pro svůj zisk, třebaže jsou si jistí, že je za to vyšší síla nepotrestá. Rovnováha rozhodujících sil se vychýlila tak, že kulturně velmi tvárný člověk se naučil řešit problémy spíš hlavou. Jistě se ale shodneme na tom, že ideální společnost těžko někdy bude. Vaše teorie má hodnotu, ale v praxi žádná, byť sebelepší teorie nefunguje tak, jako na papíře. Z evolučně-biologického hlediska si můžeme všimnout třeba i toho, jak např. lidský plod monitoruje prostředí a snaží se mu přizpůsobit. Když někdo vychovává v rodině s agresivním otcem, má za to, že rozhoduje agresivita, a tu uplatňuje. Když se někdo narodí do "demokratické" rodiny, která posilovala jeho sebedůvěru apod, je to najednou všechno jinak. Svou roli hraje prostředí, vaše teorie, třebaže přínosná, je ovšem geneticky deterministická. Samozřejmě, co nám nedovolí geny, nemůžeme udělat, ale prostředí aktivně utváří, jaké vlastnosti budeme uplatňovat. Ale to už se opakuju, jste inteligentní, jistě chápete, ac jsem to ve spechu napsal chaoticky...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za pochvalu. Samozrejme, s tým musím súhlasiť a popravde, nikdy som neočakával, že by to v realite také jednoduché bolo, ale pri takomto type úvah mi príde ako nevyhnutné použiť model reality a model so sebou vždy nevyhnutne nesie rôzne miery zjednodušenia.

      Je pravda, že v tomto ohľade sa naša spoločnosť oproti minulosti veľmi zmenila a hoci je to iste enormne pozitívne zmena, ja by som momentálny stav ani z tohto pohľadu nenazval utopickým. Nie pre nealtruistický pôvod toho, že sa ľudia správajú menej agresívne, ale pre moju definície utópie. Ja osobne chápem utópiu ako stav spoločnosti, ktorý je z pohľadu tej alebo onakej ideológie bezchybný. Netvrdím, že sa rovnováha medzi rôznymi stratégiami nemôže za nejakých okolností vychýliť výrazne v prospech nejakého pozitívne typu správania, ale, že model správania nevyhnutný pre vznik utópie, by sa nedokázal udržať v populácií ako jediný, respektíve, že by ho rýchlo vytlačili iné modely správania (vytlačením myslím len to, že by ho nezdieľalo 100% populácie, nie to, že by všetci jeho nositelia vymizli.) Uznávam, že pri definícii utópie ako je tá moja, je možno úvaha v článku zbytočná a dala by sa nahradiť jednou vetou, s ktorou by asi pomerne veľa ľudí nemalo najmenší problém súhlasiť "všade sa dá nájsť nejaká chyba".

      Súhlasím s vami, že teória s praxou nie vždy plne korešponduje, hoci myslím si, že táto moja malá úvaha si názov teórie nezaslúži. (Nechcem slovíčkariť, ale ako iste viete, slovo teória je často používané, hlavne čo sa týka evolúcie, v úplne inom význame aký má vo vede a keď už na evolúciu tak okrajovo narážam, chcem si na to radšej dávať pozor a označovať ju maximálne ako pravdepodobnú hypotézu)

      Samozrejme som si vedomý, že epigenetické faktory sú veľmi významné a ignorovať ich je asi trochu krátkozraké, ale domnievam sa (možno chybne), že na situácii, ktorú som na konci opísal, by zohľadnenie epigenetických faktorov nič nezmenilo. V spoločnosti plnej altruistov bude aj tak vždy najvýhodnejšie byť jediným, ktorý ostatných využíva (najlepšie bez toho, aby o tom vedeli), no a to či sa toto správanie bude šíriť už pomocou klasickej dedičnosti alebo sa ho proste pár ľudí naučí od iných, mi príde ako nie veľmi významné v dôsledkoch, aj keď rýchlosť procesu by to iste ovplyvnilo.

      Mimochodom, pri vašom príklade s agresívnou a "demokratickou" rodinou som si spomenul na túto pomerne zaujímavú štúdiu, v ktorej napríklad okrem iného dospeli k záveru, že tolerancia násilia je dedičná, teda aspoň u svištou http://www.sciencedaily.com/releases/2010/12/101207102519.htm Nie, že by to menilo niečo na tom čo ste napísali, len som myslel, že by vás mohla zaujímať.

      Odstrániť