utorok 11. septembra 2012

Prečo ľudia ešte nenavštívili Mars?

Prednedávnom vzbudilo v médiách celkom veľký rozruch pristátie amerického výskumného vozidla Curiosity na Marse. Samozrejme, netrvalo dlho, a ozvali sa prvé hlasy tvrdiace, že dať 2,5 miliardy dolárov na niečo také, sú proste vyhodené peniaze. Osobne mi prídu takéto námietky ako úplne neférové, pretože táto suma vyčerpaná v priebehu ôsmych rokov na obohatenie našich znalostí o vesmíre  nie je vôbec taká veľká, keď sa napríklad zoberie do úvahy, že ľudia boli zo svojich vlastných peňazí  zaplatili za návštevu filmu Avatar dokopy 2,78 miliardy dolárov, pričom dúfam, že keď poviem, že prínos tejto druhej investície pre ľudstvo bol oveľa menší, nebudem znieť ako niekto, kto neznáša filmy.


Umelecká vízia základne na Marse

Priority vlád sú inde

Ak chceme vidieť ako záleží vládam na rozšírení nášho poznania a urýchľovaní technologického pokroku, s čím sa podľa mňa spája aj obrovské množstvo ekonomických benefitov, je užitočné pozrieť sa na to, koľko sú do neho ochotné  investovať v porovnaní s inými oblasťami. V tomto článku budem výšku dotácií pre vesmírny výskum porovnávať s dotáciami pre armádu. 

V roku 2011 bol rozpočet americkej armády 711 miliárd dolárov a rozpočet NASA 18,48 miliardy. Samozrejme, veda nie je v USA financovaná len cez NASA a tak si môžeme k tomuto pripočítať ešte pár miliárd, ale  nepomer medzi financovaním týchto dvoch sektorov ostane aj napriek tomu očividný. Ak si myslíte, že toto sa týka len USA, obávam sa, že sa mýlite a v skutočnosti je situácia vo zvyšku sveta buď veľmi podobná, alebo ešte horšia. Podľa niektorých zdrojov dali na vesmírny výskum vlády  v roku 2011 a 2012 dokopy 32 miliárd dolárov, zatiaľčo podľa niektorých zdrojov celosvetové výdavky na armádu dosiahli  v roku 2011 1,735 biliónov dolárov, podľa iných zdrojov ešte viac. Samozrejme, nerobím si ilúzie, že by sa tento pomer mohol niekedy obrátiť, ale ak by sa dávalo čo i len o desatinu menej na zbrojenie a tieto financie sa využili na vesmírny výskum, mohli by sme navštíviť Mars, či vybudovať základňu na povrchu iného vesmírneho telesa. Prečo si niečo také myslím? Napríklad v roku 2002 Rusko navrhlo plán vyslania človeka na Mesiac v spolupráci s NASA a Európskou vesmírnou agentúrou, pričom odhad ceny takéhoto projektu bol 20 miliárd dolárov. Dohoda bola zamietnutá aj pre finančné dôvody a hoci je treba povedať, že tento konkrétny návrh označilo mnoho odborníkov za nerealistický, aj v ďalších návrhoch misií na Mars sa ráta s podobnými sumami (dokonca súkromný projekt s názvom Mars One, ktorý podporuje aj držiteľ Nobelovej ceny za fyziku Gerard 't Hooft, odhaduje, že cena vyslania prvých 4 ľudí na Mars by bola okolo 6 miliárd dolárov).  20 miliárd sa môže aj napriek všetkému čo som napísal vyššie stále zdať ako  obrovská suma vzhľadom na otázny prínos takejto aktivity, no napríklad  pôžičky Grécku, ktorých účinnosť tiež spochybňuje veľké množstvo ľudí, dokopy  dosahujú výšku väčšiu ako 10 násobok tejto sumy. Ďalším príkladom toho, že problém nie je v nedostatku peňazí, ale v chýbajúcej politickej vôli,  je napríklad fakt, že suma, o ktorú štát ročne prichádza kvôli oslobodeniu cirkví od platenia daní, bola len v USA vyčíslená na 71 miliárd, pričom skutočná suma môže byť aj vyššia.  Navyše tých približne 20 miliárd, ktoré by stála ľudská misia na Mars, by samozrejme nebolo treba zaplatiť v priebehu jedného roka, ale v priebehu dlhšieho časového obdobia, inak povedané, ak by projekt trval napríklad len 5 rokov, ročne by stál 4 miliardy dolárov, z čoho vyplýva, že ak by napríklad už spomínané Spojené štáty americké zdanili cirkvi, stačilo by, keby použili 5,6% z tejto sumy za týmto účelom a zvyšných 67 miliárd by bolo možné stále použiť pre boj proti hladu chudobe, nevzdelanosti  a podobne.

Posledné, čo by som rád k téme záujmu vlád o vesmírny výskum a vedu ako takú poukázal, je nie priamo s vesmírom súvisiaca, no predsa zaujímavá skutočnosť. Najdrahší vedecký experiment v dejinách „Large Hadron Collider“ stál viac ako 4 miliardy dolárov, cena lietadlovej lode USS George H.W. Bush (CVN-77) sa však vyšplhala na 6.3 miliardy dolárov. 

Ešte raz k tomu Avataru zo začiatku

Na začiatku som spomínal, koľko zarobil film Avatar a teraz na záver sa chcem k nemu vrátiť a povedať, že sa možno naivne domnievam, že ak sú ľudia ochotní zaplatiť 2,78 miliardy dolárov za film, v ktorom navštevujeme iné planéty, možno by boli ochotní toľko prispieť aj na to, aby sme ich skutočne navštívili.  Napríklad projekt Mars One, ktorý som už spomínal vyššie, je možné podporiť kúpou ich trička (tu) za 25 dolárov a ja si myslím, že hľadať financie medzi obyčajnými ľuďmi je správna cesta. Ak by sa, či už Marsu One, alebo inému projektu podarilo dostatočne zviditeľniť to, že ho môžu dotovať aj obyčajní ľudia myslím si, že nie je úplne nereálna predstava toho, že by sa našlo dostatok ľudí, ktorí by boli ochotní raz za rok darovať napríklad  čiastku zodpovedajúcu cene jedného lístka do kina na to, aby umožnili ľudstvu navštíviť napríklad Mars. V prípade, že by sa ročne podarilo nazbierať toľko, koľko zarobil vyššie spomínaný film, možno by boli problémy s mnohými vecami, no určite nie s peniazmi.

Zdroje:


http://www.newscientist.com/article/dn2511-russia-proposes-manned-mars-mission-by-2015.html

utorok 4. septembra 2012

Veda nevie všetko a ďalšie bežné výčitky

Určite ste sa už niekedy stretli s tým, že pri rozhovoroch, v ktorých sa spomínali aury, duchovia či homeopatia, niekto na faktickú poznámku, že nič z toho nebolo vedecky dokázané,  zareagoval zázračnou vetou „Veda predsa nevie všetko.“, ktorá pravdepodobne bola nasledovaná tvrdením o obmedzenosti materialisticky mysliacich ľudí.  Nechápem, prečo si toľko ľudí myslí, že tento argument ponúkne všetkým, čo ho započujú, úplne novú informáciu. Veda nikdy netvrdila, že vie všetko, dokonca keďže celou pointou vedy je skúmať a objavovať doteraz neznáme skutočnosti, ak by  veda tvrdila, že pozná všetky odpovede, tak by tu žiadna veda nebola.  Ak by sme si mysleli, že poznáme  všetky odpovede, aký by bol dôvod pátrať po ďalších?



Iné formy poznania

Veda zďaleka nevie všetko a je si toho dobre vedomá. Stále je však jedinou cestou ako získať aspoň ako - tak pravdivé poznatky.  Množstvo ľudí by na to povedalo, že diskriminujem „iné formy poznania“. Problém je však v tom, že nič také v skutočnosti neexistuje.  Totiž, aby sme mohli skutočne vedieť, či je niečo pravda alebo nie, musíme vziať do úvahy to, ako často sa ľudia mýlia  a sú oklamaní a teda, aby sme prijali nejaké tvrdenie ako platné, potrebujeme preň mať uspokojivé dôkazy,  bez nich len hádame alebo si vymýšľame. Ak existujú dôkazy v prospech toho či onoho tvrdenia (alebo sa získať dajú), toto patrí pod záštitu vedy, ak naopak neexistujú, nie je možné akýmkoľvek spôsobom vedieť, či  je alebo nie je pravdivé, môžeme len hádať alebo vymýšľať si.

Prečo by vedci z farboslepého sveta uznali existenciu farieb

Mnohí ľudia tvrdia, že tú či onú vec proste cítili a teda vedia, že je to pravda, hoci to vedou testovateľné nie je. Toto tvrdenie však nemá seba menší zmysel. Totiž všetko, čo je možné cítiť ľudskými zmyslami, musí byť nevyhnutne testovateľné vedou. Pri debatách na podobnú tému sa človek často môže stretnúť s tvrdením na štýl „veda má veľmi úzky pohľad na svet, ak by boli všetci ľudia až na jedného farboslepí, vedci by neverili, že farby existujú“. Argument tohto charakteru akurát poukazuje na to, že osoba, ktorá ho vyslovila, vôbec netuší, ako veda funguje. Aj ak zabudneme na vlnové dĺžky svetla a všetky ostatné spôsoby, prečo by vedci o farbách vedeli, stále existuje veľmi jednoduchý spôsob, akým by vedci zistili, že človek, ktorý tvrdí, že farby vidí, ich vidí naozaj.  V princípe by stačilo, aby vedci pripravili niekoľko úplne identických objektov, napríklad krabíc, zabezpečili, aby mali inú farbu a to napríklad natretím pomocou lakov či farbív, o ktorých by im náš „farbovidec“  povedal, že majú inú farbu a následne by ich prezentovali  tomu istému „farbovidcovi“, ktorý by ich označil podľa farieb. Výskumníci by si označili krabice podľa toho, akú farbu im „farbovidec“ pridelil, samozrejme zvnútra, alebo proste tak,  aby toto značenie nebolo vidieť,  následne ich v inej miestnosti premiešali a prezentovali mu ich znova, aby videli, či ich označí rovnako ako prvý krát. Keď by sa tento pokus niekoľko krát zopakoval a  subjekt by dokázal vždy správne rozlíšiť inak úplne identické krabice,  bol by to jasný dôkaz, že farby existujú a naši hypotetický vedci by boli nútení túto skutočnosť akceptovať.  Veľmi podobným spôsobom  by bolo možné otestovať aj tvrdenia niektorých osôb, že vidia okolo ľudí „aury“. Po pravde,  to sa niekoľko krát aj stalo, no ani raz nebol subjekt schopný obhájiť svoje tvrdenie, že je schopný aury vidieť (video, článok AJ). V princípe je extrémne ľahké dokázať  (nie vyvrátiť, vyvrátiť sa nedá ani existencia lietajúceho soba) akékoľvek tvrdenie podobného charakteru, ak by bolo pravdivé. Vlastne, ak by niekto dokázal čítať myšlienky, liečiť dotykom, či bol schopný telekinézy, bolo by pre neho/ňu až tak smiešne jednoduché dokázať že u už samotná neexistencia takýchto dôkazov naznačuje, že počet ľudí s takýmito schopnosťami je asi rovný počtu dôkazov.  

Nemusíme tomu rozumieť na to, aby sme vedeli, že je to pravda

Z nejakého prapodivného dôvodu si mnohí myslia, že vedci zo zásady neuznávajú za pravdu niečo, čomu nerozumejú. Pravda je však úplne niekde inde. Ak existujú dôkazy, že je niečo pravda, absolútne nezáleží na tom, či vieme  ako a prečo sa to deje. Vo vede poznáme obrovské množstvo fenoménov, o ktorých sme si istý, že sa skutočne dejú, no nevieme presne ako a prečo. A tak, keď vedci tvrdia, že liečenie  dotykom nefunguje, nie je to len preto, že nepoznajú žiadny mechanizmus, vďaka ktorému by niečo také mohlo byť účinnejšie ako placebo (teda niekedy veľmi účinné), ale  preto, že nebol zdokumentovaný jediný vierohodný prípad takéhoto „liečivého dotyku“. Samozrejme,  ak by niekto túto schopnosť naozaj mal,  bolo by znova extrémne ľahké dokázať to. Stačilo by, aby dovolil vedcom viesť záznam o všetkých pacientoch, ktorí ho navštívili a sledovať vývoj ich zdravotného stavu v porovnaní s inou skupinou pacientov, ktorí by podstupovali rovnaké procedúry u herca, ktorý by ale „liečivé ruky“ nemal a ak by skupina skutočného liečiteľa bola významne zdravšia ako tá hercova, bol by to nepopierateľný dôkaz toho, že takáto liečba funguje. Keď už som spomenul liečenie dotykom, rád by som na záver napísal niečo, čo spomínam vždy, keď sa s niekým rozprávam na tému alternatívnej medicíny.  Ak skutočne niekde existuje liečiteľ, ktorý dokáže prírodnými prípravkami alebo dotykom vyliečiť rakovinu, chronické ochorenie a vlastne čokoľvek Vás napadne a sám sa nesnaží podeliť sa o svoje vedomosti, neprivolá vedcov, aby im demonštroval svoje schopnosti, ale naopak vyhýba sa každému pokusu zistiť, či jeho liečba skutočne funguje alebo nie, je zodpovedný za smrť a utrpenie miliónov ľudí, ktoré po celom svete sužujú problémy, ktoré on vyliečiť dokáže, pretože  bráni tomu, aby bol jeho postup reprodukovaný. Samozrejme domnievam sa, že v skutočnosti nikto s takýmito schopnosťami neexistuje, ale ak by existoval a nesnažil sa svoje schopnosti vedecky dokázať, bolo by to viac, ako len trochu nemorálne.

Zdroj obrázku: http://en.wikipedia.org/wiki/File:CollageFisica.jpg